SK 
Len na málo vecí sa dá spoľahnúť tak, ako na pravidelné cykly pohybu Zeme a iných viditeľných nebeských telies. Táto vzácna stabilita sa stala aj základom pre meranie, zaznamenávanie a predpovede plynutia času.
Jednou z najvýznamnejších evolučných výhod ľudského druhu je nesporne schopnosť rozoznávať v prírode sa pravidelne opakujúce javy. Náš mozog z nich dokáže odvodiť zákonitosti a zovšeobecniť ich do formálnej podoby. Každý takýto proces však začína dôkladným pozorovaním sveta okolo nás a inak tomu nebolo ani v prípade merania času.
Latinský výraz kalendae znamená niečo ako „vyhlásiť“ alebo „ustanoviť“. V starovekom Ríme označoval prvý deň nového mesiaca, ktorý bol „vyhlásený“ vždy potom, ako bol na oblohe spozorovaný Mesiac vo fáze novu. Rituál pozorovania novu Mesiaca prebiehal na posvätnom mieste Curia Calabra, kde vždy veľkňazi oznámili nielen prvý deň každého nového mesiaca, ale i počet dní do nasledujúceho úkazu nového mesačného cyklu. Praktický význam presného určenia prvého dňa v mesiaci bol veľmi prozaický – označoval čas, kedy museli dlžníci splatiť dlhy zapísané v knihe zvanej calendarium. Tá tvorila čosi ako jeden veľký účtovný záznam o tom, kto komu koľko dlží. Táto spojitosť jasne naznačuje, akú dôležitú spoločensko-ekonomickú funkciu kalendáre oddávna plnili.
Prvé kalendáre
Rimania neboli ani zďaleka prvou civilizáciou, ktorá vzhliadala k oblohe s cieľom identifikovať pravidelné časové intervaly. Domnelým účelom sústavy kameňov usporiadaných do tvaru nepravidelného oválu vo Wurdi Youang, na juhozápad od austrálskeho Melbourne, bolo podľa odborníkov pozorovanie a zachytenie slnovratov a rovnodenností. Odhadovaný pôvod tohto útvaru je v období jedenásť tisíc rokov p.n.l.
Pred niekoľkými rokmi objavili škótski archeológovia v poli v panstve Aberdeenshire pozostatky mezolitického monumentu a následný výskum ukázal, že ide o doteraz najstarší známy kalendár vôbec. 12 jám korešpondujúcich s jednotlivými fázami mesiaca, a ich orientácia umožňujúca synchronizáciu s ročnými obdobiami počas zimného slnovratu, je dielom zberačov a lovcov žijúcich na danom území už osem tisíc rokov p.n.l.
I keď kamenné monumenty možno plnili úlohu sledovania času vyhovujúcu potrebám primitívnych kultúr, technologický rozvoj vyžadoval flexibilnejšie metódy. Sumeri vytvorili prenosný kalendár približne v dvadsiatom prvom storočí pred Kristom. Rok mal podľa neho 12 lunárnych mesiacov, každý z nich pozostával z 29 alebo 30 dní a každé štyri roky pribudol jeden mesiac naviac. Postupne v nasledujúcich storočiach pribúdajú dôkazy o autentických kalendároch z ríše Babylonu, Perzie, Grécka, Číny aj Indie, a všetky z nich sa zhodujú v referenciách pohybu nebeských telies a pravidelných astronomických javov, počte dní do roka (v intervale od 354 dní + priestupný rok do 365 dní) i cyklickom chápaní času.
Juliánsky kalendár
O reformu prístupu k sledovaniu neúprosne plynúceho času sa zaslúžil rímsky cisár Julius Caesar. Rímsky kalendár sa do roku 45 p.n.l. opieral o schému pridávania jedného extra mesiaca nazvaného Intercalaris (alebo tiež Mercedonius) každé štyri roky, v období medzi februárom a marcom. Tento špeciálny mesiac mal 27 dní a v priestupnom roku kompenzoval „stratu“ voči solárnemu roku (podobne ako dnes 29. február).
Caesarovou hlavnou motiváciou bolo zneužívanie veľkňazmi, ktorých úlohou bolo vyhlásiť kedy Intercalaris začne, nakoľko jeho obdobie nebolo stanovené pevne. Veľkňazi však v tejto otázke často konali zištne a nechávali sa ovplyvňovať politikou, čo viedlo k výraznej spoločenskej destabilizácii, nepredvídateľnosti a takzvaným „rokom zmätku“.
Cisár teda prizval viacerých renomovaných astronómov a matematikov a na základe ich rád vydal v roku 45 p.n.l. edikt, ktorým sa počet dní v roku zmenil z 355 na 365 ¼ a v priestupnom roku bol mesiac Intercalaris nahradený jedným dňom naviac. I napriek tomu, že sa táto zmena priamo týkala iba rímskeho kalendára, podstata a princíp reformy prenikli aj do iných kútov antického sveta a podobné pravidlá si osvojili aj ďalšie staroveké ríše.
Význam juliánskeho kalendára však nespočíva len v zmene počtu dní v roku. Postupne priniesol aj nové názvy mesiacov, z ktorých niektoré sa používajú dodnes, a rozpútal tiež debaty upresňujúce počty dní jednotlivých mesiacov, deň začiatku nového roku i počítanie rokov.
Pôvod názvov mesiacov roka
Väčšina národov vychádzala z latinských slov a preto si často viete bez problémov domyslieť, o akom mesiaci ľudia hovoria aj v inom jazyku.
Január – podľa rímskeho boha menom Janus. Ten mal dve tváre, z ktorých jednou videl minulosť a druhou budúcnosť. Bol aj bohom dverí.
Február – podľa rímskeho festivalu očisty, zvaného Februa.
Marec – podľa Marsa, rímskeho boha vojny.
Apríl – z latinského slova aperire – otvárať sa, pučať.
Máj – podľa bohyne Maia (plodnosť a rast).
Jún - podľa bohyne Juno (svadba a pôrod).
Júl – podľa cisára Julia Caesara.
August – podľa cisára Augusta.
September – podľa rímskeho čísla sedem (septem, pôvodne siedmy mesiac).
Október - podľa rímskeho čísla osem (octo, pôvodne ôsmy mesiac).
November - podľa rímskeho čísla deväť (novem, pôvodne deviaty mesiac).
December - podľa rímskeho čísla desať (decem, pôvodne desiaty mesiac).
Zaujímavé sú aj pôvody českých názvov mesiacov, názvy čerpali zo starobylých slovanských slov a podľa toho, čo sa v danom mesiaci deje:
Leden – mesiac snehu a ľadu, po česky ledu
Únor – podľa slova nořit, keďže dochádza k odmäku a ľad sa začína topiť a noří sa do vody
Březen – brezy začínajú kvitnúť
Duben – podľa stromu dub, ktorý už je v tomto období pekne zelený
Květen – prebudenie prírody a všetko kvitne
Červen – pri tomto mesiaci je viacero vysvetlení: zbieranie druhu hmyzu červec (používal sa ako farbivo), v ovocí sa často nachádzajú už červy, červená farba spojená s dozrievaním mnohých plodov (čerešne, jahody, maliny)
Červenec – podobne ako predošlý mesiac, ale pre tento mesiac je najviac príznačná červená farba všetkých dozretých plodov
Srpen – obdobie, kedy sa chodilo na pole kvôli žatve, na ktorú bol kedysi potrebný kosák – po česky srp
Září – divoká zver začína byť v ruji, po česky zvěř v říji (názov je odvodený zo spojenia za říje)
Říjen – hlavný mesiac, kedy je už väčšina zvierat v ruji
Listopad – jeseň je už v plnom prúde a pestrofarebné listy už opadávajú zo stromov
Prosinec – viac významov, prvé vysvetlenie je podľa slova prosinoti, ktoré je odvedené od slova sinati – svietiť, žiariť, keďže slnko vtedy žiari medzi oblakmi a tak isto začína zimný slnovrat. Ľudová etymológia naznačuje, že názov môže byť odvodený aj od slova proso, keďže v tomto období sa často jedlo veľa kaše z prosa, alebo zo slova prosit v súvislosti s Vianocami a prosením o darčeky.
Gregoriánsky kalendár
Juliánskej verzii kalendáru sa síce úspešne darilo dlhé storočia, no nebola bez chýb. Konkrétne, v dôsledku spomínanej dĺžky roka stanovenej na 365 a ¼ dňa sa a až do šestnásteho storočia naakumuloval rozdiel, ktorý znamenal, že jarná rovnodennosť v tom čase pripadla na 10. alebo 11. marca, teda o viac ako desať dní skôr ako je tomu teraz.
Aby sa predišlo i tejto náboženskej praxi nevyhovujúcej nepresnosti, zinicioval pápež Gregor XIII kampaň cielenú na skrátenie dĺžky roku z 365,25 na 365,2425 dní, čo bolo ešte bližšie solárnemu roku. Reforma sa podarila a do praxe bola uvedená posunom dátumu, keď na základe dohody hneď po štvrtku 4. októbra 1582 nasledoval piatok 15. októbra 1582.
Adopcia novej verzie kalendára naprieč európskym kontinentom však nebola jednoduchá, ani priamočiara. Kým katolícke krajiny si gregoriánsky kalendár osvojili ešte v roku 1582 (dostupnými sa stávali aj prvé tlačené verzie), protestantským a ortodoxným krajinám to trvalo oveľa dlhšie, niekde sa táto zmena dokonca stretla so silným odporom a násilnými protestami. Aljaška bola posledným protestantským územím s juliánskym kalendárom platným až do roku 1867 a Rusko, Rumunsko, či Turecko gregoriánsky kalendár akceptovali až v dvadsiatom storočí.
Dni v týždni
Sedemdňový týždeň pretrvával vo väčšine historických kalendárov a názvy dní boli najčastejšie odvodené od božstiev príslušnej mytológie. Etymológia pomenovaní dní v týždni v slovenčine je však iná a súvisí skôr s poradím:
Pondelok – deň po oddychu.
Utorok – druhý deň (starosloviensky vtor = iný, druhý),
Streda – stredný deň,
Štvrtok – štvrtý deň,
Piatok – piaty deň,
Sobota – podľa hebrejského sabbath, deň voľna,
Nedeľa – podľa slovanského nedelati, teda nerobiť.
Ďalšie známe kalendáre
Čínsky kalendár
Čína sa v súčasnosti riadi gregoriánskym kalendárom, no v minulosti mali etniká žijúce na jej území vlastný spôsob merania i zaznamenávania času. Dni podľa neho začínajú a končia o polnoci a mesiace začínajú dňom fázy novu Mesiaca. Roky začínajú druhým (alebo tretím) novým mesiacom po zimnom slnovrate. Zložitá organizačná štruktúra celého čínskeho kalendára obsahuje viacero prvkov určených na špecifické funkcie. Celosvetovo známy je zvyk zasvätenia každého roku jednému zo zvierat čínskeho zverokruhu (aktuálne prebieha rok tigra). Obdoby čínskeho kalendára sa vyskytujú aj v iných východoázijských krajinách.
Mayský kalendár
Mayský kalendár je označenie pre systém používaný v Strednej Amerike pred príchodom Krištofa Kolumba. Jeho základy spájajú niekoľko menších cyklov rôznej dĺžky, ktoré sú spojené do jedného väčšieho, zosynchronizovaného cyklu nazývaného aj kalendárne kolo. Jednotlivé cykly s rôznymi počtami dní slúžili na sledovanie rôznych (účelových) časových období i na určenie ich vzájomných vzťahov a pravidelne sa prelínajúcich periód. Mayský kalendár spája prvky mytológie, astronómie a viacerých zaujímavých matematických konceptov.
Hebrejský kalendár
Hebrejský kalendár sa dnes používa najmä pre potreby židovských náboženských obradov, ale, spolu s gregoriánskym, slúži aj ako oficiálny kalendár štátu Izrael. Určuje napríklad dátumy židovských sviatkov, dni vhodné pre verejné čítanie častí Tóry, alebo pre poľnohospodárske aktivity.
Hebrejský lunárny rok je asi o 11 dní kratší ako solárny rok. Zavádza preto 19-ročný cyklus na synchronizáciu pridaním prechodného mesiaca každé dva alebo tri roky (celkovo sedemkrát za 19 rokov). No i tak je hebrejský rok stále o 6 minút a 40 sekúnd dlhší ako súčasný priemerný solárny rok, čo znamená, že každých 216 rokov hebrejský kalendár zaostane o jeden deň.
Islamský kalendár
Kalendár Hidžri, tiež známy ako islamský, je taktiež stále živý hlavne vďaka účelovému využitiu pre náboženské potreby. Používa sa na správne určenie dní moslimských sviatkov a rituálov. Takmer vo všetkých krajinách, kde je prevládajúcim náboženstvom islam, je občianskym kalendárom gregoriánsky kalendár so sýrskymi názvami mesiacov, ale náboženským kalendárom je práve Hidžri. Islamský letopočet začína rokom odchodu proroka Mohameda z Mekky do Mediny.
Obdobne religiózne zamerané kalendáre sú typické aj pre indický subkontinent a to ako pre hinduistov, tak i pre budhistov.
Zaujímavosti spojené s meraním času
Historicko-náboženským dôvodom, prečo je nedeľa v niektorých krajinách prvým dňom v týždni je spojenie so Slnkom. V Egypte bola práve nedeľa zasvätená bohovi slnka Ra a bohoslužba bola považovaná za najlepší spôsob, ako začať týždeň. Podobne tak i Rimania verili, že týždeň začína v znamení slnka (nedeľa) a mesiaca (pondelok) a končí v znamení boha Saturna (sobota).
Mesiace január a február pochádzajú približne z doby založenia Ríma. Boli pridané do kalendára, ktorý bol pôvodne rozdelený iba do desiatich období podobných mesiacom. Ich dĺžka sa pohybovala od 20 do 35 alebo viac dní.
Rok nula nikdy nebol, ide o mýtus. Rok 1 p.n.l. nasledoval rok 1 n.l. Evanjelium podľa Matúša hovorí, že Ježiš sa narodil za vlády kráľa Herodesa Veľkého, ktorý zomrel v roku 4 pred Kristom. Je preto pravdepodobné, že Ježiš sa skutočne narodil okolo roku 7 p.n.l. Presný dátum jeho narodenia však nie je známy a s určitosťou sa nevie ani to, či to bolo 25. decembra.
Súčasný kalendár nie je bezchybný a stále sa navrhujú jeho ďalšie reformy. Z pohľadu astronomickej presnosti už zrejme nepotrebuje zlepšenia, ale sedemdňový týždeň a rôzne dĺžky mesiacov sú pre niekoho nevyhovujúce. Zdá sa tiež, že ak by kalendár mohol mať všetky festivaly a všetky dni odpočinku každý rok pevne stanovené na rovnaké dátumy, také usporiadanie by bolo pohodlnejšie.