SK 
Premýšľali ste niekedy nad pôvodom písacích potrieb? Pozrime sa spolu odkiaľ vlastne prichádzajú.
Perá a ceruzky. Jedny z najvýznamnejších a zároveň najpodceňovanejších vynálezov ľudstva. Len ťažko si vieme predstaviť, kde by sme dnes boli, nebyť týchto šikovných prostriedkov, pomocou ktorých už po stáročia zaznamenávame informácie. O našej histórii, o príbehoch hrdinov, kráľov či prorokov, by sme sa dozvedali iba vďaka tradovaniu, čo by často znamenalo s každým opakovaním mnohé nepresnosti a obmeny. Práve vďaka perám a ceruzkám tu máme Shakespearove diela, da Vinciho vynálezy a výskumy, alebo Newtonove gravitačné zákony. Poďme sa teda pozrieť, akou cestou tieto vynálezy prešli až do dnešnej podoby.
Perá
Trstinové pero - 3000 pred Kristom
Potreba pera sa vyvinula, keď ľudia objavili papyrus. Na písanie na papyrus a pergamen vytvorili Egypťania trstinové pero. Ako telo pera používali dutú rúrkovú močiarnu trávu, najmä bambus.
Jeden koniec rúrky bol zabrúsený do tvaru hrotu pera a samotná rúrka bola naplnená písacou tekutinou. Pero sa stláčalo, aby atrament mohol vytiecť.
Brko – 6. storočie nášho letopočtu
Po stáročiach používania trstinového pera vzniklo v 6. storočí v Seville v Španielsku brko, hoci mnohí sa domnievajú že sa používalo už dávno predtým. Brká boli vyrobené z peria vtákov, ako sú labute, moriaky a husi (lacnejšie boli vyrobené z husieho peria, zatiaľ čo tie drahšie z peria z labutí).
Perie sa vysušilo, aby sa odstránili všetky v nich prítomné oleje, ktoré by interagovali s atramentom. Koniec pierka bol obrúsený nožom, čím sa vytvoril hrot pera. Brko sa používalo namáčaním pierka do atramentu. Tieto perá boli odolné, ale museli sa často brúsiť nožom.
Pred vynálezom brka sa písalo veľkými písmenami. Keď však brko zlepšilo plynulosť a rýchlosť písania, vyvinuli sa dekoratívnejšie a rýchlejšie prostriedky písania, vrátane malých písmen. Brko sa bude používať takmer 12 storočí.
Pero s oceľovým hrotom – 1822
Brká boli nahradené, keď John Mitchell z Birminghamu vyvinul a začal hromadne strojovo vyrábať perá s oceľovými hrotmi. Tieto perá fungovali rovnako ako brká, ale boli oveľa lacnejšie a pevnejšie.
Takéto perá sa dodnes používajú pri kaligrafii. Hoci boli perá s oceľovým hrotom prvýkrát sériovo vyrábané až v 19. storočí, existujú archeologické dôkazy, dokazujúce prítomnosť kovových hrotov už v starovekom Egypte.
Plniace pero – 1827
Keď bolo písanie plynulejšie a rýchlejšie, neustále namáčanie pier do atramentu bolo čoraz frustrujúcejšie. To viedlo k vynálezu plniaceho pera.
Plniace pero si patentoval Petrache Poenaru, rímsky vynálezca v roku 1827. Toto pero malo atramentový valec, a preto ho nebolo potrebné pravidelne namáčať do atramentu. Tento dizajn však nikdy nebol dotiahnutý k dokonalosti. Mal veľké chyby v toku atramentu, čo viedlo k prípadom, keď buď nepretekal žiadny atrament, alebo tieklo príliš veľa atramentu, čo spôsobovalo škvrny.
V roku 1884 Lewis Edson Waterman navrhol a patentoval trojkanálové plniace pero s atramentom. Zabezpečil plynulý tok atramentu a urobil z pera skutočne prenosný nástroj. Plniace pero prešlo v priebehu 20. storočia mnohými vynálezmi, ako napríklad použitie vymeniteľných a znovu naplniteľných atramentových kaziet a použitie plastu, kovu a dreva.
V Liptovskom Mikuláši narodený holandsko-poľský Chorvát Slavoljub Eduard Penkala v roku 1907 tiež prišiel s vylepšením plniaceho pera, keď predstavil prvé plniace pero s tzv. tuhým atramentom. Penkala okrem tohto pera objavil aj mechanickú ceruzku a vyrobil prvé chorvátske lietadlo. Neskôr si spolu s Edmundom Mosterom založili fabriku na výrobu pier a ceruziek - Penkala Moster.
Guľôčkové pero – 1943
Hoci americký vynálezca John J. Loud patentoval najskorší dizajn guľôčkového pera v roku 1888, nikdy nedokázal zdokonaliť tok atramentu pre používateľa. O niekoľko desaťročí neskôr začal maďarský novinár László Bíró, žijúci v Argentíne, pracovať na novom dizajne guľôčkového pera.
László, ako novinár, veľmi dobre poznal problémy s tečúcim atramentom a jeho rozmazávaním. Rozhodol sa použiť rýchloschnúci atrament a zaviedol malú kovovú guľôčku, ktorá sa otáčala na špičke pera. Tým sa podarilo zabrániť zaschnutiu atramentu a tiež jeho plynulej distribúcii. V roku 1943 si László a jeho brat György, chemik, patentovali tento nový dizajn. Tieto perá, známe ako birómy, mali obrovský komerčný úspech. Patent na tento dizajn potom v roku 1945 kúpil Marcel Bich, ktorého spoločnosť predala po celom svete viac ako 100 miliárd guľôčkových pier.
Biro perá alebo biromy boli prvé komerčne úspešné guľôčkové perá. Guľôčkové pero bolo zlomovým bodom vo vývoji pier. Bolo vysoko odolné, pohodlnejšie, dalo sa písať na viacero povrchov, ako je kartón a drevo, a dokonca aj pod vodou a vo vysokých nadmorských výškach.
Ceruzka
Ceruzka, zo starej francúzštiny pincel (z latinčiny penicillus, „malý chvost“) pôvodne označoval jemnú kefu z ťavej srsti, používanú aj na písanie.
V 4. tisícročí pred Kristom, počas neolitu v juhovýchodnej Európe, kultúra Marița používala grafit v keramickej farbe na zdobenie keramiky.
Bolo to však až okolo roku 1500, keď v Anglicku objavili veľké ložiská tohto minerálu, kde potom miestni pastieri jeho pomocou označovali svoje ovce. Práve objavenie grafitu naštartovalo vývoj ceruziek až do štádia, v akom ich poznáme dnes. Pozrite sa nižšie na časový prehľad udalostí, ktoré nasledovali:
Okolo roku 1565 – na písanie sa začína používať grafit
Rok 1567 – Conrad Gessner navrhol nový písací nástroj - grafit v dutom drevenom obale
Okolo roku 1662 – v Nemecku sa začali vyrábať grafitové tyčinky. Brúsili sa malými nožmi alebo brúsnym papierom.
Rok 1790 - Dvorný kniežací architekt Joseph Hardtmuth založil vo Viedni továreň na výrobu kameniny - Koh-I-Noor Hardmuth.
Roku 1795 – francúzsky chemik Nicholas Jacques Conté dostal patent na moderný proces výroby ceruziek pomocou miešania práškového grafitu a hliny. Zmes, ktorú formoval do tyčiniek, piekol ju v peci a vložil medzi drievka, je základom všetkých nasledujúcich „moderných“ ceruziek.
Rok 1802 - Došlo k patentovaniu jedinečného spôsobu výroby grafitovej tuhy z grafitu a ílu.
Rok 1812 – výrobca stoličiek v štáte Massachusetts (USA) William Munroe vyrobil prvú americkú ceruzku z dreva. Partner spoločnosti Munroe Ebenezer Wood automatizoval výrobu a ceruzku obalil do šesťhranného puzdra.
Rok 1828 – francúzsky matematik Bernard Lassimonne patentoval prvý orezávač ceruziek. Tento orezávač mal malé kovové plôšky nastavené na 90 stupňov v bloku dreva a brúsil okraje špičky ceruzky. Táto metóda orezávania však nebola rýchlejšia alebo ľahšia, ako ostrenie nožom, takže sa orezávač nerozšíril.
Rok 1847 – Thierry des Estivaux, tiež z Francúzska, zdokonalil strúhadlo Lassimonneho a vyrobil orezávač, ktorý mal jednu čepeľ v kónickom puzdre. Tento typ dizajnu používame ešte aj dnes.
Rok 1851 – ďalšie zlepšenie strúhača ceruziek prišlo z druhej strany Atlantiku od muža Waltera K. Fostera. Zlepšil tvar strúhadla na ceruzky tak, že jeho vynález mohol byť hromadne vyrábaný.
Rok 1858 – Hymen Lipman z Philadelphie (USA) si patentoval gumu a pripojil ju na koniec ceruziek.
Rok 1888 - Franz Hardtmuth zahájil výrobu ikonickej žltej grafitovej ceruzky KOH-I-NOOR 1500 v sedemnástich stupniciach tvrdosti (H = Hardtmuth, B = Budweis, F = Franz).
Rok 1894 – afro-americký vynálezca John Lee Love zmenil spôsob, akým premýšľame o orezávačoch ceruziek. Vynašiel tzv. Love Sharpener, prenosný ručný orezávač.
Rok 1896 – bol patentovaný AB Dick Planetary Pencil Pointer. Tento orezávač používal dva frézovacie kotúče, ktoré sa otáčali okolo svojej osi a obišli špičku ceruzky. Išlo o tzv. planetárny mechanizmus, ktorý vytlačil všetky ostatné, dovtedy realizované koncepcie.
Rok 1906 - Eduard Penkala vyrába mechanickú ceruzku.
Rok 1922 – John Hawkins a Sampson Mordan patentovali v Británii „večne“ špicatú ceruzku. O jedenásť rokov neskôr James Bogardus patentoval v USA „tučnú“, tiež navždy špicatú ceruzku.
Rok 1929 – ženevský inžinier Caran d'Ache vynašiel a jeho spoločnosť verejnosti predstavila mechanickú ceruzku Fixpencil. O rok neskôr ju uviedla na trh ako prvú, úplne kovovú mechanickú ceruzku na svete, vybavenú spojkovým mechanizmom a orezávacím mechanizmom zabudovaným do tlačidla.
Rok 1937 - Bola zaregistrovaná ochranná známka Versatil pre mechanickú ceruzku firmy Koh-i-Noor Hardmuth
Rok 1938 – začali sa vyrábať farebné ceruzky. Z nástroja na písanie a rysovanie sa stalo médium pre umelcov.
Rok 1945 – Ignacio Urresti sa inšpiroval mlynčekom na kávu a vyrobil ručný orezávač ceruziek. Strúhadlo vážilo 1,29 kilogramu.
Rok 1961 - Japonec Hori Takeo si dáva patentovať elektrický orezávač ceruziek
Hoci postupne ceruzky aj perá upadajú do zabudnutia a stále viac sa utiekame k digitálnym formám záznamom, uvedomme si, aký veľký prínos mali pre našu spoločnosť a kultúru tieto, navonok malé, vynálezy. Nezabudnime na dôležitosť týchto pomocníkov a skúsme sem-tam potrénovať krasopis, prípadne napísať list či pohľadnicu svojim blízkym.